Dnes je 26. 09. 2017   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  Prehľad akcií

Databáze je prázdná!


  Aktuality

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom911819
September7385
Dnes160

    Boli zobrazené 15 (z 118 nájdených) článkov.    

|0-15|15-30|30-45|45-60|60-75|75-90|90-105|105-120|

Láďové skaly
(Maroš Marek, Kde sme boli, 09.04.2016)
Dve skaly z Troch Stodôlok (ktorých je mimochom v skutočnoti sedem) prezývame Ládove skaly. Na Hikingu ich môžete najsť aj pod označením Lacove skaly. Nie je to celkom správne označenie, Láďovi sme vraveli Láďa a nie Laco.
NEVYDALO alebo Pokus o Tatranský triptych za deň
(Lukas Messner Gubani, Kde sme boli, 27.08.2015)
Myšlienka projektu vystúpiť na tri najvyššie kopce Slovenska za jeden deň mi prišla na rozum počas behania, ktoré ma opäť uchvátilo. Predchádzali tomu tri výjazdy do Tatier, na ktorých som si napozeral väčšinu výstupových a nástupových trás.
12. august posledný deň bez pravdepodobnosti búrok. Beriem dovolenku a vyrážam smer Tatry. Budík o 02:30, ľahké raňajky, ustrojenie. Zapínam čelovku a vyrážam.
03:00 – štart - Tatranská Lomnica – kráčam pokojným tempom nechcem to hneď prepáliť. Blúdim v kosodrevine, kým nájdem cestičku zo Skalnatého plesa do Lomnického sedla. Už svitá.
Ako sa oplatilo ísť na víkend do Chorvátska
(Martina Baratka, Kde sme boli, 15.07.2015)
Adam vravieva, že von sa oplatí ísť vždy a na hocijako dlho. To isté platí aj o Chorvátsku. Tam sa tiež oplatí ísť vždy a na hocijako dlho. A tak sme s Betkou šli. Na víkend 11-12.7. Vyzdvihujem ju v Piatok okolo 12tej vo Viedni a už si to šinieme krokom cez miestne zápchy. Deň pred odchodom ešte sondujem, či sa nedá niekde po ceste trochu poliepať a jediné, čo mi Bergstaigen vypľuje je Burg Riegesburg – viacdĺžky priamo v areáli hradu + ferrata, alebo dve, čo by mali končiť priamo v hrade. Podľa sprievodcu sa ale platí vstupné, na 3 hoďky lezenia sa to ale pre nás neoplatí. Do GPS teda dávam rovno slovinský hraničný prechod. Kúsok pred hranicou ale ideme presne popod spomínaný hrad, tak to ideme aspoň okuknúť a vyzerá to fakt perfektne!
Jarné rozlezy 2015
(Lukas Messner Gubani, Kde sme boli, 03.07.2015)
V apríli sme vyrazili v zložení Ťažárová Eva, Ballok Štefan st., Ballok Štefan ml. a ja na Peilstein sa rozliezť v cestách do VI+.
Schneeberg winter Geschichte
(Lukas Messner Gubani, Kde sme boli, 06.04.2015)
Samotnému nápadu predchádzal výjazd do Tatier. S Lacim Korčekom z nitrianskeho klubu sme vyrazili na Tupú. Naším cieľom bol Puškášov pilier (III). Zavčas rána sme vyrazili z chaty a ocitli sa pod stenou ešte v tme. Ostávalo nám len čakať kým sa rozvidni, aby sme mohli pokračovať v hľadaní nástupu. Začali sme liezť niečo po ôsmej hodine. Navrhol som liezť súčasné. Po nejakých troch dĺžkach, ktoré viedli prevažne žľabmi ťahajúcich v pilieri, sme si vystriedali vedenie. Potom Laci naliezol do skalnej časti piliera. Zhruba po ďalších dvoch dĺžkach sme sa opäť vystriedali vo vedení. Po nejakom čaše doliezam na vrchol, kde sme stretli dvoch turistov. Bolo niečo pred dvanástou hodinou. Počas zostupu sa hmla rozplynula a v sedle pod Ostrvou sme uvideli početné stádo kamzíkov. Na chate sme boli o druhej poobede. Podmienky sme mali veľmi dobre a aj zvolený štýl lezenia sa nám oplatil. Cestu vrelo odporúčam z hľadiska technickej náročnosti každému, kto si chce vyskúšať zimné lezenie. Treba však brat do úvahy štýl. Lezenie od štandu k štandu by nám určíte zabralo aj dvojnásobný čas.
Dalmatinski san
(Peter Šimonovič, Kde sme boli, 07.11.2014)
14:53 PetoK:
Cau prave sme doliezli Dalmatinski san :-)
15:48 TomasCH:
Vy hovada zavidim pekne pekne
16:17 Tomas:
Ale gratulujem a ocakavam podrobnosti :-)


Ako mi bolo naznačené aj panva očakáva podrobnosti, tak s trochou meškania je to tu.
Bohinj – Soča – Arco – Benátky, alebo ako bolo na letnej dovolenke
(Michal Ferianc, Kde sme boli, 20.10.2014)
Začiatkom leta rozmýšľame kedy a kam pôjdeme na dovolenku. Jachta tento rok nevyšla a tak sa s Marcelkou rozhodujeme pre Arco – hlavné mesto skalného lezenia v Európe. Na tento cieľ nahovárame aj Mareka. Spolu vymýšľame plán a snažíme sa nahovoriť ešte niekoho. Arco je predsa len dosť ďaleko a tak si cestu plánujeme rozdeliť. Nachádzame zaujímavé skalky v Slovinsku a už dávnejšie sme chceli ísť na rafty na Soču. Aby sme len neliezli a trochu si aj oddýchli, vymýšľame cestou naspäť zastávku v Benátkach a kúpanie v mori.

Týždeň pred odchodom Marek nedostáva dovolenku a tak na dovolenku budeme vyrážať len vo dvojici.
Prvé dotyky s Monte Rosou a poučenie z ľadovcového vývoja
(Martin Gazdík, Kde sme boli, 26.08.2014)
Minulý rok sme sa pokúsili prvýkrát o prechod masívu Monte Rosy, ale hora nás odohnala hneď na začiatku. Voda z alpského pramienka nás vtedy poriadne prehnala a bolo nám zle ešte mesiac potom. Tento rok sme si s Lacom povedali, že to skúsime znova. Pridal sa aj Lukáš z Nitry. Plán bol prejsť hrebeňom Monte Rosy od Breithornu po Dufourspitze. Na rozdiel od väčšiny ľudí sme to chceli spraviť po vlastných od začiatku do konca, teda žiadne lanovky.
Maliovitsa Sky Run - Alebo ako sa behá Psotkáč v bulharskej Rile
(Viola, Kde sme boli, 26.08.2014)
Jeden by povedal, že tento beh bude podobný nášmu Memoriálu Ing. Jozefa Psotku: vysokohorský terén, priemerná nadmorská výška okolo 2200 mnm, niekolko sediel a kotlín na trase, vrcholová pasáž zaistená lanami a napokon štart i koniec na tom istom mieste dole pri parkovisku. Ale, veruže, jeden by sa mýlil.
Chorvátsko 2014 (Porta Fortuna, Paklenica)
(Hanka Gelenekyová, Kde sme boli, 31.05.2014)
Aj tento rok sme sa rozhodli oslavovať májový sviatok práce a voľno s tým súvisiace lezením na Chorvátskom vápenci. Nenapíšem však o našom výlete článok, ale chcem vám naše zážitky priblížiť krátkym videom. Dúfam, že si naň nájdete chvíľku a neoľutujete.
Skialp na Wildspitze
(Juro Geleneky, Kde sme boli, 29.05.2014)
Wildspitze (3770) je najvyšším kopcom Ötztalských Álp, druhý najvyšší vrch Rakúska. Čitatelia časopisu Alpin ho v ankete označili za najkrajší skialpový kopec v Alpách. To je asi dôvod, prečo si ho moji priatelia Jano a Jožo Krajčíkovci zvolili túto zimu za svoj cieľ. Som rád že zobrali do partie aj skialpinistu karpatského hrebeňového typu.
Trnavská stovka 2013 – koniec ladných pohybov
(Mato Kino, Kde sme boli, 10.05.2014)
Nasledujú zozbierané spomienky účastníkov minuloročného pochodu, ktorý založili trnavskí horolezci a ktorý sa medzičasom prekvasil v legendu.

Monika & Juro Gelenekyovci

Po zime zvykneme s Monikou rozhýbať telo nejakou jarnou klasikou – jednodňovým zrýchleným presunom naľahko cez niektoré pohorie. Kombinujeme pri tom náznaky techník typu speed hiking, nordic walking alebo trail running s vlastnými „schopnosťami“, jednoducho povedané občas dole kopcom pobehneme.
Adlitzgräben na sucho
(Lukas Messner Gubani, Kde sme boli, 16.03.2014)
Vo februári som spolu s Martinom a Monikou vyrazil obzrieť drytool-ový sektor do neďalekého Adlitzgräbenu. Väčšina ho pozná ako oblasť vhodnú na skalolezenie s vytrvalostnými cestami o dĺžkach pohybujúcich sa okolo 50 metrov a v stupnici od VI a viac. Mne sa však dostala informácia, že nedávno tam miestni vytvorili aj drytool-ový sektor MIXEDLAND. Podľa sprievodcu sa tam nachádza osem ciest od M6+ až do M9-. Pre mňa sú to ešte vysoké čísla, ale tu najľahšiu si trúfnem natiahnuť a možno skúsim aj druhu najľahšiu.
5 + 1 alebo opäť o snoch.
(miki, Kde sme boli, 19.11.2013)
     Tí čo ma dobre poznajú, ja som MM, alebo aspoň vedia o mne to pravé orechové alebo skôr slivkové, si možno spomenú na moje MMM. Môj porevolučný sen nesúvisiaci s politikou, ale otvorenou hranicou a objavovanou vertikálnou slobodou – Mont Blanc, Matterhorn a Marmolada.
Trochu dlhší deň ako inokedy – Der längste Tag
(Hanka Gelenekyová, Kde sme boli, 05.08.2013)
Náš veľký výlet sa začal na jednom malom obyčajnom parkovisku. Možno až príliš malom a príliš obyčajnom na to, aby bolo hodné stáť na počiatku, ale tak to už raz býva. Plne naložení v zoskupení duo Peťovie (Korman a Šimonovič) a my s Tomášom, vyrazili sme prežiť náš najdlhší deň v živote, ktorý trval 30 hodín.

|0-15|15-30|30-45|45-60|60-75|75-90|90-105|105-120|

Web site powered by phpRS