Dnes je 25. 07. 2017   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  Prehľad akcií

Databáze je prázdná!


  Aktuality

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom894187
Júl7582
Dnes330

Spomíname

 

Majestátny orol preletel povetrím, nášho kamaráta privítal kružením.
Marek sa mu prihovoril, na poslednú túru vyrazil.
Odišli spolu, nevedno kam, vzdialili sa k výšinám.

MAREK ROSENBERG
(*30.09.1973   +13.10.2001)

Výnimočný človek, ktorý žil a bojoval naplno do poslednej sekundy.
Horolezec a cvičiteľ, ktorý chodil do hôr nielen brať, ale hlavne dávať.
Svojím jedinečným humorom a ochotou vždy pomôcť si získal srdcia nás
všetkých.
Jeho krutá a príliš nezmyselná smrť navždy poznačila naše životy.

 


Stratil sa mi kamarát

Bol jedným z nás. Vtedy, keď bol naposledy na schôdzi, bol jedným z nás. Bol a zrazu ho niet. V ten deň, keď ho videli naposledy, zašiel za priateľom, dal si kávu a odišiel do práce. Sadol do svojho taxíka a čakal na štande na svojho prvého zákazníka. Nečakal dlho. Po chvíli ktosi prišiel, nastúpil a v zapätí už uháňali zimnou Bratislavou. Odvtedy ho nikto nevidel. Zostal po ňom iba zhorený vrak novučičkého auta kdesi pri Prievidzi, žena, dve malé deti a spomienky.

Spoznali sme sa asi pred šiestimi rokmi. Na prvý pohľad nebol ničím výnimočný. Skôr naopak - všedný tridsiatnik. Obaja sme patrili medzi starších členov. Bolo vidieť, že má už čosi za sebou. Alpy, Kaukaz, Afrika... Sám o svojich horolezeckých skúsenostiach nehovoril, iba ak sa niekto spýtal o radu. Keď vedel poradiť, poradil. A dobre.

Najviac sme sa zblížili vo Vysokých Tatrách na základných kurzoch, ktoré organizoval Maroš Šajnoha. Nikdy nezabudnem, ako sa ma po návrate z túry pýtal: "Tak čo Mirko, čo si dáme, bírko, alebo leveš ?" Pobudli sme v horách nejeden týždeň. Zelené pleso, Terynka, Zbojníčka. Bolo nám tam spolu dobre.

Začínali sme spolu, ako vysokohorskí turisti a neskôr horolezci. Za 14 rokov priateľstva nikdy nesklamal. Jeho optimizmus a životná elán bol obdivuhodný. V horách mal ešte veľa plánov. Jeho mama hovorievala: "Zasa ideš na tie hory? Už by si toho mohol nechať, lebo sa ti čosi prihodí a už máš rodinu a deti!"
Myslíte, že nešťastie chodí po horách? V podvedomí stále očami hľadám strateného priateľa. Viac ráz sa mi zdalo, že ho vidím, ale nebol to on, no možno raz?? spomína jeho priateľka.la:
Iste si pri pohľade na jeho fotografiu spomenú jeho kamaráti, ale najmä tí, ktorí s ním boli na prvých tatranských túrach, ktorých užil bezpečnému pohybu v horách, ukázal im, ako sa naväzuje na lano. A bolo ich veľa. Spomenú si určite aj spolulezci a spolupracovníci s ktorými robil výškové práce.

Aj tejto zimy, keď bude v Karpatoch dosť snehu, vyrazíme z Pezinskej Baby do Mariánky. Keď k večeru zasadneme U Nováka k pivu, zaspomíname na Zdena Zemana, Evku Böhmovú, Imra Ruisela a ďalších, ktorí tu mohli byť s nami.

 

Web site powered by phpRS